Z hľadiska sociálneho statusu učiteľa sa Slovensko radí na 28 priečku z 36 krajín. Poukázal na to prieskum Global Teacher Status Index (GTSI), ktorého cieľom je identifikovať úroveň rešpektu voči učiteľom v rozličných krajinách v rámci celého sveta. Relatívna úroveň GTS Indexu je na Slovensku 28 bodov zo 100, čo je smutným zrkadlom pracovných podmienok v školstve a tiež celkového vnímania hodnoty učiteľského povolania.
Sociálny status učiteľa má priamo vplyv aj na žiacky výkon. Z GTSI prieskumu vyplýva, že čím je preukazovaná úcta voči pedagógom v danej krajine vyššia, tým lepšie sa žiakom darí v medzinárodnom PISA testovaní. Na prvých priečkach sa, ako v GTSI, tak v PISA testovaní, umiestnila Čína. Z hľadiska sociálneho statusu učiteľov a rešpektu voči nim získala táto krajina najvyšší počet bodov, pričom v PISA testovaní získala najvyššie skóre 578,7. Pre porovnanie, Slovensko získalo 28 bodov v GTSI a skóre 469,3 v rámci PISA.
V rebríčku pozostávajúcom z 36 krajín sú tesne za Slovenskom krajiny ako Argentína či Ghana, teda krajiny s nižšou životnou úrovňou. V rámci učiteľskej sféry je na Slovensku najvyššia vážnosť priraďovaná riaditeľovi školy,
ktorý má na škále od 1 do 14 rešpekt v hodnote 10. Nasleduje učiteľ na strednej škole s hodnotou 5 a napokon s najnižšou hodnotou 4 učiteľ na základnej škole, pričom sa tak hodnotovo približuje k povolaniu sociálneho pracovníka.
Učiteľské povolanie má nízky status a širokou slovenskou verejnosťou je vnímané ako zle platené, napriek tomu, že podľa prieskumu túto profesiu verejnosť označovala najmä ako náročnú a dôveryhodnú.
Mnoho ľudí zabúda, že za „odučením“ jednej vyučovacej hodiny sa častokrát skrývajú hodiny prípravy, nie výnimočne na úkor voľného času. „Žijeme v začarovanom kruhu, kde verejnosť nevníma učiteľské povolanie ako kľúčové pre našu spoločnosť. To sa odzrkadľuje v prístupe rodičov, politikov, verejnej mienky,“ objasňuje Zuzana Labašová z Komenského inštitútu CEEV Živica, ktorý ocenenie Učiteľská osobnosť Slovenska organizuje. „Má to za následok, že pedagogické fakulty nie vždy absolvujú študenti s vášňou pre vzdelávanie a mnohí absolventi si prácu hľadajú v iných odvetviach. To spôsobuje, že na Slovensku máme nedostatok učiteliek a učiteľov a ešte väčší nedostatok zapálených a motivovaných učiteľských osobností. Takýto dlhodobý a komplexný problém nie je možné vyriešiť jedným ocenením,“ apeluje Labašová.
Taktiež rešpekt samotných žiakov voči učiteľom je v dnešnej dobe na pomerne alarmujúco nízkej úrovni. Len 22 % respondentov súhlasilo s výrokom, že na Slovensku žiaci učiteľov rešpektujú. Ide pritom o rôzne formy nevhodného správania, o ktorom žiak nemusí ani vedieť, čo potvrdila aj laureátka z roku 2020, Iveta Barková: „Niekedy je to skutočne nerešpektujúce, nevhodné správanie, ktoré prichádza cielene, s premysleným zámerom, niekedy iba pokus zaujať a niekedy žiak ani nechápe, v čom prekračuje napr. spoločenské normy,“ vysvetľuje riaditeľka súkromnej základnej školy v Senci.
Správny učiteľ či učiteľka by však vždy mali ísť príkladom a svojich žiakov nielen obohacovať na vedomostnej úrovni, ale tiež im ukazovať kultúrne a etické správanie či viesť ich k efektívnemu riešeniu konfliktov. Žiaci sa tak naučia rešpektu v podobe správneho príkladu od učiteľov, čo bude priamo viesť aj k ochote učiť sa, nakoľko budú vedomosti prijímať v ich očiach od rešpektovaného a zároveň rešpektujúceho pedagóga. „Ak to chceme od žiakov, tak aj my učitelia by sme sa mali správať rešpektujúco a nič z toho, čo sa nám na žiakoch nepáči, by sme nemali používať voči nim. Pozdravme ich my, ak nezaznie pozdrav od žiaka, komunikujme s nimi slušne a úctivo, a potom to isté môžeme čakať my od nich,“ dodáva Iveta Barková.
V akejkoľvek medziľudskej interakcii by mal byť rešpekt vždy obojstranný. Alexandra Hučeková, laureátka za rok 2021 a učiteľka nemčiny, je presvedčená, že alfou a omegou pre pozitívny vzťah žiaka voči učiteľovi je sociálna a komunikatívna kompetencia učiteľa, až potom rozhoduje učiteľ ako odborník vo svojom predmete. Podľa nej sa rešpekt rodí práve vtedy, keď žiaci dôverujú učiteľovi a na jeho hodinách dosahujú úspech, pretože sa učiť chcú. „Schopnosť učiteľa komunikovať so žiakmi, spôsob, ako im prejavuje svoj záujem o nich, humor a témy blízke žiakom, čas, ktorý venuje plánovaniu vyučovania – zo svojej skúsenosti viem, že toto si žiaci všímajú a oceňujú a tak si ku mne vytvárajú dôveru. A následne dôverujú aj tomu, ako realizujem vyučovanie. Keď cítia úspech, získavajú na sebadôvere a rodí sa rešpekt. Nielen voči mne ako učiteľovi, ale aj voči svojim spolužiakom a aj voči sebe,“ vysvetľuje Hučeková.
Spôsobov, ako takéto nežiadúce správanie riešiť je viacero. Azda najčastejšia prax je poznámka v triednej knihe, žiackej knižke, či slovné napomenutie. Tieto klasické techniky však postupom času, vývojom školstva a najmä zmenami generácie prestali byť efektívne, práve naopak, problematickému žiakovi nepriniesli nič výchovné. Alexandra Hučeková za svojich 26 rokov praxe v školstve nikdy nedala žiakovi poznámku. Ak žiak nedáva pozor alebo vyrušuje, snaží sa nájsť preto dôvod v jej vlastnom plánovaní učiva alebo manažovaní výučby. Aktívni žiaci totiž podľa nej nemajú čas vyrušovať. Iveta Barková dodáva, že si treba jasne nastaviť hranice a zabúdať by sa nemalo ani na rodičov a to, čo deti vidia doma. „Je potrebné budovať v školách pozitívnu klímu, trpezlivo s deťmi nenásilne a rešpektujúco komunikovať, hovoriť takto aj s ich rodičmi, konštruktívne a bez otáľania riešiť vzniknuté problémy. Jednoznačne je potrebné pracovať na nastavení hraníc – doma aj v škole, vytvoriť si spoločné pravidlá a dbať o ich dodržiavanie,“ apeluje Barková.
Učiteľská osobnosť Slovenska nie je iba prestížne ocenenie, je to v najmä spôsob, ako prejaviť úctu učiteľom, ktorí svoju prácu milujú, snažia sa ju robiť naozaj dobre aj v kontexte nie úplne ideálnych podmienok a viesť tak jednotlivcov a teda i celú spoločnosť k vzdelaniu, inteligencii a snahe byť dobrým človekom. „Ako organizátorka tohto ocenenia pevne verím, že prinášame do spoločnosti úctu k výnimočným učiteľským osobnostiam. To sa koniec koncov odzrkadľuje aj v neustále narastajúcom počte nominácií. Je to však beh na dlhé trate,“ uzatvára Zuzana Labašová
