O dva roky už možno nebudeme googliť. Podľa odborníčky s umelou inteligenciou žijeme dlho, len sme si to neuvedomovali. Zuzana Tkáčová pôsobí ako učiteľka informatiky na Škole umeleckého priemyslu v Košiciach a v občianskom združení Aj TY v IT, kde je metodičkou pre vzdelávanie učiteľov. Verí, že škola by mala byť priestor na to, aby pedagógovia ukázali žiakom, že AI je pre nich benefit, no v súčasnosti to nevedia správne uchopiť. So Zuzanou Tkáčovou sme sa rozprávali o tom, ako vníma umelú inteligenciu, aké by malo byť jej postavenie v školstve aj ako si predstavuje úlohu učiteľa v budúcnosti.
Čo pre vás znamená umelá inteligencia?
Ak poviem, že viac než polovicu môjho života, mnohí ľudia nepochopia kontext. Umelá inteligencia je môj sen, odkedy som bola dieťa a veľký fanúšik sci-fi. Formovala cestu mojim životom. Študovala som ju, snažila sa sledovať, kde sa nachádza. V súčasnosti sa konečne o umelej inteligencii hovorí verejne a ľudia to začínajú vnímať nielen ako subkultúru spoločnosti, ktorá žije v inom svete budúcnosti, ale tá budúcnosť už začala. Je pre mňa zaujímavé sledovať, ako ľudia na to reagujú. Ich reakcie ma prekvapujú. Pozerám, čo to robí dookola s ostatnými.
A čo to robí s ostatnými? Ako to vnímate?
Umelá inteligencia patrí do oblasti emergentných technológií (rýchlo sa rozvíjajúce technológie, ktoré majú potenciál výrazne zmeniť spoločnosť, priemysel alebo spôsob života – pozn. red.). Takých, ktoré sme zo začiatku nevnímali, ale zrazu sa ocitli v spoločnosti. Podobne to bolo pri geneticky modifikovaných organizmoch alebo nanotechnológiách. Umelá inteligencia prišla, no spoločnosť na to nebola pripravovaná. Reflektuje to dianie v spoločnosti. Väčšina ľudí vie strašne málo o emergentných technológiách, ak vôbec.
Existuje prirodzené rozdelenie spoločnosti na ľudí, pre ktorých je umelá inteligencia nové náboženstvo a naskočia na jej ošiaľ. Potom je skupina ľudí, ktorí sa toho boja a považujú to za ohrozenie spoločnosti. Ani jedno, ani druhé nie je úplne v poriadku, pretože sú to extrémne emócie.
Patologické nadšenie vedie k tomu, že ľudia robia kroky, ktoré nie sú domyslené a neuvedomujú si následky. Naopak triezvy pragmatizmus a konzervatívny prístup nie sú úplne na škodu. Ak sa nechám uniesť momentálnym módnym výstrelkom – hype-om, nie je to správne. Na druhej strane nie sú rozumní ani tí, ktorí to berú ako absolútne ohrozenie seba alebo dekadentnosť celej spoločnosti.
S touto technológiou žijeme už roky, len sme si to neuvedomovali, pretože až teraz sa o nej začalo viac hovoriť. Zdravý stred by mal byť niekde medzi tým. Správne to vnímajú ľudia, ktorí trochu poznajú technológiu, majú pozitívne vízie a zároveň si uvedomujú negatíva – kde treba byť opatrní, aby sme niečo neprestrelili. Preto sme v národnom projekte IT Akadémia – vzdelávanie pre 21. storočie už pred ôsmimi rokmi mali možnosť priniesť do informatiky úplne nové témy, ktoré tam dovtedy neboli, no budú mať horizont uplatniteľnosti deväť – desať rokov ešte po skončení projektu.
Už vtedy som si povedala, že chcem priniesť tému umelej inteligencie, pretože som vedela, že prepukne. Vnímala som, že sa téma potrebuje dostať k mladým ľuďom. Ťažšie sa dostane k verejnosti ako k deťom, ktoré sú v škole. Preto sme priniesli tému do škôl, začali sme o nej učiť a hovoriť. Ukázalo sa to ako dobré rozhodnutie. Teraz je čas, keď potrebujeme v spoločnosti dobehnúť strašne veľa. Nielen, aby sa o tom učili deti v školách, ale aby to aj spoločnosť začala vnímať nie ako mediálnu tému, ale ako tému, v ktorej bežným ľuďom chýbajú vedomosti a zručnosti. Potrebujeme preklenúť priepasť, ktorá vznikla.
Mnoho ľudí začalo vnímať umelú inteligenciu príchodom Chatu GPT v roku 2022. Povedali ste, že umelú inteligenciu máme na Slovensku dlho, nie je to novinka. Ako to vyzeralo pár rokov dozadu, keď bežná verejnosť neskloňovala pojem umelá inteligencia?
Technológie ako také tu boli, len nemali sexi nálepku AI. Teraz sa hovorí, že keď chceš čokoľvek predať, daj na to nálepku AI. Z dlhodobého horizontu sa ukazuje, že čím menej nálepiek bude, bude to rozumnejšie. Nálepka delí ľudí na jednu a druhú stranu, pričom budúcnosť je hybridná a AI tu bude a my s ňou.
Technológie nielen na Slovensku, ale celosvetovo boli – predpovede počasia, odporúčacie systémy na YouTube, navigácia, spamové filtre, ktoré dlhodobo používame v mailoch a podobne. Isté formy nástrojov umelej inteligencie tu boli a nikoho neohrozovali. Berieme ich, aj ich nedokonalosti, ako súčasť digitálneho sveta. Krásnym príkladom je prekladač od Google. V prvopočiatkoch bol na smiech, no vylepšil sa. Prišli nové podoby prekladacích nástrojov.
V súčasnosti aj samotní prekladatelia odoberajú primárne nástroje umelej inteligencie, ktorá pracuje s textom a s jazykom. Forma a spôsob práce sa zmenili dramaticky, ale nerobí to dramatický prevrat. Prekladatelia sú stále, pretože ich potrebujeme. Nástroje umelej inteligencie im však pomáhajú v práci – zrýchľujú, skvalitňujú a zefektívňujú proces.
AI nie je svätý grál, ktorý priletel z vesmíru a zrazu nevieme, čo s tým. Ľudia si to neuvedomovali, no nástroje umelej inteligencie prichádzali postupne. Iba Chat GPT zasiahol ľudí dramatickým spôsobom.
Už v metodikách, ktoré vznikli pred ôsmimi rokmi, boli ukážky generatívnych nástrojov, ktoré sa používajú na tvorbu hudby, textu a podobne. Na danú dobu to bolo v istom zmysle vizionárske a dosť progresívne. Tým ako sledujem trendy, uvedomujem si veci, v ktorých vidím potenciál. Mnohí na nich často nie sú pripravení. Žijú vo svojej bubline, vo svojom svete pár rokov dozadu, no naučila som sa ich do toho netlačiť. Pár ľudí to osloví, dá sa s nimi rozprávať, ale zvyšok musí dospieť do štádia, že si to začne uvedomovať, no vtedy je to už často naplno rozbehnuté.
To je aj fenomén Chatu GPT. Keď prišiel celosvetovo, mnohí ho začali využívať, no mnohí aj skončili v novembri v roku 2022, keď sa sprístupnil. Existuje pre nich len taký Chat GPT, ku ktorému si sadnú a budú mu zadávať príkazy. Sme oveľa ďalej. Vývoj išiel za dva a pol roka tak dramaticky dopredu, že zatiaľ čo v roku 2022 sa ľudia bavili o jedinom nástroji – Chat GPT, minulý rok bolo na trhu dostupných už vyše 1,5 milióna jazykových modelov podobného typu. Bude ich čím ďalej, tým viac. Nebavíme sa v súčasnosti len o ChatGPT a o tom, čo dokáže, ale o tom, ktorý model si máme vybrať, kedy a prečo.
Nie je to iba voľba medzi Pepsi a Coca-Cola, ale je to nástroj, ktorý mi v iných momentoch môže dať iné benefity. Zručnosti, ktoré učíme deti v škole, budeme musieť redefinovať. Nebude to len o tom, že sa učíme robiť s jazykovým modelom, ale žiaci by mali vedieť, ktorý jazykový model je na ktoré veci lepší, aby ho vedeli vyhodnotiť a kriticky posúdiť. Pokročili sme v používaní AI, nebude to len dočasná zmena a prepnutie sa na novú verziu Microsoft Windows, ale niečo, čo zmení charakter práce v spoločnosti na úplne iný level.
Zaregistrovala som vtipný obrázok o tom, že dnešné deti sa staršej generácii budú smiať za to, keď im bude rozprávať o tom, ako vyhľadávala zdroje – naťukať do Google, vyfiltrovať 58 linkov…
Stále existujú ľudia, ktorí sa zaryto držia predstavy, že budeme googliť ešte o dvadsať rokov. Už o dva roky možno nebudeme googliť. Umelá inteligencia sa náhle dostala ku schopnosti vyhľadávať na internete. Vytlačí googlenie, pretože je neefektívne. Musíme to brať tak, že o dvadsať rokov nebudeme používať nástroj, ktorý objavili pred dvadsiatimi rokmi. Väčšinou ani auto nemáme dvadsať rokov, pretože sa pokazí. Technológia ako taká sa mení a posúva.
Dnešné deti si nevedia predstaviť, že keď som bola v ich veku, chodili sme do knižnice, negooglili, ale hľadali sme v kartotečných lístkoch a požičiavali si knihy z knižníc a doma si ich prechádzali. Neboli mobily, ale mali sme telefónnu búdku pred blokom, kam sa chodilo telefonovať. Deti o päť – desať rokov sa budú čudovať, keď im budeme hovoriť, že sme googlili a pýtať sa, prečo sme informácie nehľadali pomocou umelej inteligencie.
História ukazuje, že nové vynálezy prichádzali vždy, ale bolo to pomaly a spoločnosť sa na to postupne, v priebehu rokov, stíhala adaptovať. Ani vynálezom kníhtlače neboli všetci nadšení. Postupne si spoločnosť zvykla a prišla na to, že kníhtlač im dáva benefity a posúva spoločnosť. Len to bolo v horizonte mnohých rokov. Žijeme v dobe, kde adaptačný proces nemá luxus, že ho natiahneme na sto rokov. To čo bolo včera fajn, bude možno o týždeň na pokraji vyhynutia.
Len za môj život sme odpísali niekoľko médií – videopásky, magnetofónové pásky, diskety rôzneho typu, napríklad odpisujem už aj USB kľúče. Sú však ľudia, ktorí ešte uznávajú toto „náboženstvo”. Technológie sa v horizonte pár rokov neskutočne menia, preto máme pocit, že to začína byť už ako jazda šinkanzenom (sieť expresných vlakov v Japonsku – pozn. red.).
Aké konkrétne možnosti vidíte v zapájaní umelej inteligencie do vyučovania?
Umelá inteligencia má mnoho možností, ako môže prísť do školy. V súčasnosti je v prvej línii, keď ju využívajú najmä učitelia na svoju prípravu. To je prístup takzvaného opatrného používateľa – má čas sa s ňou pohrať doma, niečo pomôže, vyrobí a tak ďalej. Problém vidíme v tom, že učitelia v súčasnosti nedokážu naplno využiť potenciál umelej inteligencie vo vyučovaní. Hoci ju používajú a vnímajú jej prínos pri zefektívňovaní práce či prípravy na hodiny, najväčšou výzvou zostáva, ako umelú inteligenciu skutočne začleniť do škôl.
Stále existujú ľudia, ktorí sa zaryto držia predstavy, že budeme googliť ešte o dvadsať rokov. Už o dva roky možno nebudeme googliť.
Potvrdzujú to aj dáta?
Boli zverejnené výsledky výskumu v Čechách aj na Slovensku, kde boli prezentované Scio research zistenia, že až 50 percent alebo 55 percent učiteľov používa umelú inteligenciu na svoju prípravu. Až 55 percent žiakov využíva umelú inteligenciu pri domácej príprave. Problém však vidím v tom, že rovnaké percento žiakov sa pravdepodobne nenaučilo v škole, ako ju správne používať. Väčšinou sa to učia sami alebo s pomocou kamarátov, čo však vedie k neriadenému a nekoordinovanému využívaniu AI.
Škola by mala byť miestom, kde učiteľ žiakovi ukáže, ako využívať umelú inteligenciu tak, aby pre neho predstavovala skutočný prínos. Aby ho posúvala ďalej, ale zároveň neskĺzol k tomu, že všetko urobí zaňho. Využitie v škole, v rámci vyučovacieho procesu, je v niekoľkých špeciálnych rovinách. Hovorí sa veľa o diferenciácii – žiak prechádza vyučovacím obsahom tak, že umelá inteligencia mu naozaj dokáže upraviť úlohy v rôznej náročnosti a dostáva sa k obsahu na takej úrovni, ako to potrebuje. To je v triede, kde máte 25-30 žiakov, veľmi ťažké.
Umelá inteligencia má neskutočnú „trpezlivosť” a keď sa nastaví v správnom priestore a čase, keď je žiak zdatnejší, niečo ho zaujme, má možnosť dopýtať sa veci aj hlbšie. Žiak, ktorý je pomalšie chápavý, potrebuje to viackrát a inak vysvetliť, povedať to jednoduchšie, AI má na to priestor a čas. Ukazuje sa, že mnohokrát práve žiaci, keď sa s týmto stretnú a správne sa s tým naučia v triede pracovať, povedia mi, že si nechávajú prostredníctvom AI vysvetľovať veci v iných predmetoch.
Žijeme v dobe, kde adaptačný proces nemá luxus, že ho natiahneme na sto rokov. To čo bolo včera fajn, bude možno o týždeň na pokraji vyhynutia.
Ďalej je to situácia, keď sa žiak potrebuje pripraviť evolučne na ďalšiu formu práce, kde jeho spolupracovník nebude nutne človek, ale môže to byť aj AI asistent, agent ako rovnocenná súčasť tímu. Pracujem v triede, kde žiaci robia na projekte tak, že ich prvým členom v tíme je AI. Samozrejme, diskutujú medzi sebou, riešia problém a v istom momente príde priestor aj na názor a pohľad umelej inteligencie. Nerobí prácu za nich, ale pridáva iný uhol pohľadu, ktorý je sčítaný, rozhľadený aj viac kritický. Je aj verzia AI ako konzultanta, keď s ním chcem problém vyriešiť. Mala by som ho aj kritizovať a neuspokojiť sa s prvým výsledkom, ktorý mi poskytne.
Keď vidím v žiakovi, že má na viac, nenechám ho preplávať s minimom. Žiak môže dosiahnuť oveľa lepší výsledok, keď sa naučí nástroj umelej inteligencie inštruovať. To sú ukážky toho, ako by mal učiteľ pracovať na hodine. Keď si žiak uvedomí, že sú na vyučovaní tieto didaktické situácie bežné, preberie si spôsob práce do svojho voľného času alebo domácej prípravy a AI využíva efektívnejšie a lepšie.
Kde je hranica medzi pomocou a podvádzaním, keď sa použije AI?
Pred dvadsiatimi rokmi umelá inteligencia neexistovala, no žiaci mali kamarátov či rodičov, ktorí im pomohli napísať úlohu. Keď však žiak odíde zo školy dnes, ostáva otázkou, či mu pomohol kamarát Ďuro z vedľajšieho bloku, alebo či podvádzal tým, že mu text vytvorila AI. Otázka je, čo je pomoc a čo je podvádzanie. Teraz sa to viac vyhrotilo, lebo je dostupnejší fiktívny Ďuro v podobe nástrojov, ktoré urobia prácu za žiakov.
Rada si opakujem jednu myšlienku: ak je úloha nastavená tak, že si priam pýta využitie umelej inteligencie, mala by byť spracovaná s jej pomocou. Je to prípad mnohých školských zadaní. Sme naučení vytvárať dobre definované úlohy a problémy, ktoré majú zadané všetky vstupy a očakávané výstupy. Ak žiakom budeme dávať takéto typy úloh, nemôžeme sa diviť, že žiak použije AI. Umelá inteligencia je na ne dobrým riešením. Potrebujeme redefinovať úlohy, aby ich žiak nevedel urobiť jednoducho pomocou AI. Bežný život sa neskladá z dobre definovaných problémov. Fungujeme vo svete, ktorý je komplexnejší a zložitejší.
Problém vidíme v tom, že učitelia v súčasnosti nedokážu naplno využiť potenciál umelej inteligencie vo vyučovaní.
Keď nastavíme úlohy, ktoré si žiak bude musieť rozdeliť na menšie časti, bude sa musieť s AI aj viac rozprávať. Žiak rozbije úlohu na mnoho krokov, čím robí dekompozíciu problému, ktorý diskutuje a konzultuje s AI. Je to to isté, ako keby som robila na spoločnom projekte s Ďurom, pričom na ňom je 50 percent kvalitného vyriešenia problému a ja tvorím ďalších 50 percent. Toto je efektívny spôsob, ktorý považujem za pomoc.
Ak odovzdám úlohu urobiť umelej inteligencii, môžeme sa rozprávať o tom, či je to podvádzanie alebo som delegovala robotu niekomu inému. Problém nastáva v tom, že hoci pracovala AI, ja som úlohe dala nálepku, že je to moja robota. Vnímam to ako problém na strane zadania. Keď vám dá niekto možnosť vyprať bielizeň v rieke alebo v práčke, nejdete do najbližšej rieky. Je to podvádzanie?
Učitelia si musia vstúpiť do svedomia, či chcú žiakom dávať predvídateľné úlohy, keď ich nečakajú ani v živote. Je veľmi veľa vecí, ktoré budú pre učiteľov bolestivé, napríklad úloha napísať list. Kedy ste naposledy písali list? Napísať ho sa považuje za tvorivý nápad, pričom písanie rozvíja slovnú zásobu. No je to úloha, ktorú bežný človek nepoužíva. Pre dieťa nemusí byť hlavný zmysel života vedieť perfektne napísať list. Prešli sme ku e-mailom a krátkym správam v messengeroch.
Musieť niečo napísať na úrad, potrebovať niečo vyriešiť, vyreklamovať nie sú kreatívne výzvy. Umelá inteligencia to urobí lepšie. Napríklad napísať sťažnosť. Človek to len skontroluje a odošle mailom. Otázkou pre učiteľov je, či žiaci potrebujú napísať list a zároveň na nich dohliadať, aby nepodvádzali. To sú otázky, ktoré nás čakajú a ktoré budeme musieť riešiť.
Nerátajú pri úlohách učitelia so scenárom, že deti to treba naučiť? Čo keď umelá inteligencia do pár rokov už nebude a budú to potrebovať?
Do pár rokov bude AI v našom živote všade. Učitelia si musia uvedomiť tento scenár a že cesta nevedie iným smerom. Umelá inteligencia tu bola, je a bude jej iba viac. Analógové zručnosti začnú byť pre nás cennejšie. V umelej inteligencii vidím výzvu pre ľudí stať sa viac ľudskými. Musíme sa zamyslieť nad tým, akú pridanú hodnotu chceme ako ľudia priniesť a čo nám umelá inteligencia nenahradí. Aktivity v škole, ktoré budú viesť deti ku väčšej sociálnej interakcii, k využívaniu analógových foriem komunikácie, ktoré budú hybridizované umelou inteligenciou bude to, kam sa chceme posunúť.
Žiak môže dosiahnuť oveľa lepší výsledok, keď sa naučí nástroj umelej inteligencie inštruovať.
Ako pristupovať k učiteľom, ktorí sa AI obávajú alebo ju zatiaľ nevnímajú ako súčasť výučby?
Otvoriť okno a pozrieť sa z neho, čo sa deje vonku na ulici. Zmena sa nestane zo dňa na deň. Každý človek potrebuje svoj čas, pokiaľ sa zmene prispôsobí a je ochotný uznať ju. Učiteľ by si mal uvedomiť jednu vec: neučí podľa toho čo vidí, ako sa mu dobre robí a robilo pred dvadsiatimi – tridsiatimi rokmi. Mal by byť trochu vizionárom a vidieť, že žiak o dvadsať rokov bude žiť v spoločnosti, ktorá bude iná. Zodpovednosť učiteľa je pripravovať ho nie na to, čo bolo pred dvadsiatimi rokmi, ale na to, kam to o dvadsať rokov smeruje. Učiteľ by mal začať komunikovať s ostatnými. Vyjsť z komfortnej zóny, začať aspoň počúvať kolegov, ktorí používajú AI. Uvedomiť si, že päťdesiat percent žiakov v triede ju používa.
Pred rokom som sa stretla s mnohými ľuďmi, ktorí boli tvrdými kritikmi umelej inteligencie v školstve, ale nikto z nich s ňou nemal skúsenosť. Zhadzovali zo stola niečo, čo sami nevyskúšali a nedali tomu ani šancu. S týmito ľuďmi sa veľmi ťažko pracuje. Musia prísť aspoň do štádia, že si to odskúšajú. Mnohí učitelia prišli celkom rýchlo na to, že AI vedia využiť v živote a nie je to taký veľký strašiak. Keď ju začnú využívať na svoju prípravu, začnú AI postupne využívať aj v triede.
Vedeli by ste uviesť príklad konkrétnej aktivity na hodine?
Napríklad robíme brainstorming na názov reklamnej kampane, tvoríme web stránku a potrebujeme rôzne slogany. Ako prvé to zadáme ChatGPT. Uvidíme, čo nám navrhne a porovnávame, čo je dobré, čo nie a čo by sa dalo zlepšiť. Nebudeme predsa sedieť tridsať minút a snažiť sa vymyslieť desať sloganov, z ktorých ani jeden nepoužijeme. Budeme to robiť spolu s umelou inteligenciou. Nebojím sa ju skritizovať a spýtať sa na lepšie slogany. Toto deti potrebujú vidieť a potrebuje to chápať aj učiteľ. Z toho, že budem pozerať webináre a nikdy v živote si nechytím nástroj, nezačnem s ním robiť, nenájdem jeho potenciál a nebudem vedieť vytvoriť v triede autentickú situáciu, ktorú žiaci potrebujú.
Potrebujeme redefinovať úlohy, aby ich žiak nevedel urobiť jednoducho pomocou AI. Bežný život sa neskladá z dobre definovaných problémov.
Spomenuli ste zodpovednosť učiteľov. Aké iné kompetencie by mal mať podľa vás učiteľ, aby vedel zmysluplne využívať AI?
Skôr by som povedala, že potrebuje zručnosti alebo povahové vlastnosti, napríklad schopnosť kritického myslenia. Mnohí učitelia chcú učiť žiakov myslieť kriticky a oni sami toho nie sú schopní. Veľmi ťažko sa to naučí. Dôležitá je aj kreativita, ktorá je spojená s myslením mimo rámca. Schopnosť predvídať nejaké kroky ďalej, otvorenosť voči novým postojom, názorom, technológiám, argumentácia a zároveň citlivosť na problémy reálneho sveta.
Jednak musím byť schopná predstaviť si, aký problém by som vedela riešiť pomocou AI a aký by som mohla spôsobiť, keď ju použijem, takisto aký problém by mohol v tomto smere vzniknúť pre žiakov. Sú rôzne etické morálne mantinely, ktoré ešte len vznikajú. Učiteľ musí byť trochu flexibilnejší, aby dokázal fungovať aj na poli, kde nemá dobre definované problémy, ale vie zabezpečiť bezpečný priestor pre žiakov. Schopnosť načúvať tejto generácii, mnohé veci vidí, počuje, vníma a keď som otvorená ich pohľadu a názorom, aj technológia sa dá uchopiť inak.
Vedeli by ste etické mantinely definovať alebo uviesť príklady, čo by nemalo mať priestor na škole?
Podvádzanie. Ako učiteľka si uvedomujem zodpovednosť pri zadávaní úlohy a následne viem preniesť zodpovednosť pri riešení iných typov úloh aj na žiakov. Mantinely sú rešpektovanie autorského vkladu. Musím si uvedomiť, čo je môj vklad, vklad žiaka a umelej inteligencie. U žiakov by to mala byť zodpovednosť za to, čo urobia. Ak niečo žiak odovzdá, nesie mieru zodpovednosti za obsah. Raz mi žiak odovzdal úlohu aj s chybami a povedal, že to takto urobila AI. Povedala som mu, aby sa na to pozrel ešte raz a porozmýšľal. Vysvetlila som mu, že síce s AI pracuje, ale zodpovednosť za výsledok nesie stále on.
Dôležité sú nielen etické aspekty, ale aj environmentálne. Treba si uvedomiť aj dôsledky, ktoré spôsobujú každým jedným zbytočným príkazom. A taktiež sociálne aspekty, pretože čokoľvek vytvorím prostredníctvom umelej inteligencie, môže mať ďalší sociálny dopad – predpojatosť, neférovosť voči niektorým sociálnym skupinám, netransparentnosť a podobne. Limity sú na to, aby sme neublížili niekomu inému. Napríklad deepfaky (technológia, vďaka ktorej podvodníci upravia fotky alebo videá tak, aby výzorom alebo hlasom iného človeka presvedčivo nahradili skutočnú osobu – pozn. red), rôzne hejty, ktoré viem produkovať.
Vnímam to ako problém na strane zadania. Keď vám dá niekto možnosť vyprať bielizeň v rieke alebo v práčke, nejdete do najbližšej rieky. Je to podvádzanie?
Učím na umeleckej škole, kde jedna žiačka prišla na to, že všetko čo robí umelecky, vie za ňu spraviť aj AI nástroj. V súčasnosti to nie je problém, ale položila som jej otázku, či si uvedomuje, že sama sebe píli konár a posúva sa do roviny, že nikto jej za jej prácu nebude ochotný platiť, sama sa tým vylučuje zo spoločnosti. Ak niečo urobím pomocou AI a nedám tam špecifickú hodnotu, budem v spoločnosti zbytočná. Ľudia si tiež musia uvedomiť zásady, ktoré si budujú na to, aby v nej prežili a obohatili ju, nie aby sa ocitli kdesi na okraji.
Ako bude podľa vás vyzerať školstvo o 20-30 rokov? Je možné, že AI jedného dňa úplne nahradí učiteľov?
AI nenahradí učiteľa. Učiteľ má nezastupiteľnú rolu vo vzdelávaní. Aby AI mohla nahradiť učiteľa, museli by byť perfektní žiaci, ktorí chodia nadšene do školy každý deň, chcú sa veľa učiť a sú do toho ochotní investovať voľný čas. Takíto autonómni a vysoko samo motivovaní žiaci sú však výnimkou.
Učiteľ bude potrebný nie na odovzdávanie vedomostí, ale ako facilitátor učenia. Dokáže tam byť pre žiaka ako motivačný kouč na pozadí, pomôže mu ukazovať nástroje, ktoré budú žiaka posúvať po jeho ceste oveľa efektívnejšie a rýchlejšie. Zároveň bude vytvárať situácie, keď sa treba odstrihnúť z digitálneho sveta a zostať medzi spolužiakmi a fungovať v socializačnom procese. Učiteľ bude veľmi dôležitý.
Ako učiteľke mi pomáha, keď mi AI asistent poskytne informáciu o tom, ako sa žiak momentálne cíti, čo vie vycítiť, keď pracuje s každým jedným žiakom samostatne. Nie je však mojím cieľom, aby úplne prevzal vyučovanie, skôr ho používam ako podporný a pomocný nástroj. Učiteľ bude v spolupráci s umelou inteligenciou manažovať optimálne vzdelávacie aktivity na hodinu, usmerňovať ju, ako chce, aby hodina bežala.
Do školy budeme chodiť na to, aby sme robili niečo nedigitálne – stretli sa so spolužiakmi, snažili sa komunikovať tvárou v tvár, zažili fyzické vnemy či manipulovali s objektami. Zároveň sa naučili efektívne využívať digitálne nástroje, ktoré budú poskytovať množstvo informácií, ktoré potrebujeme na napredovanie, ale mali by sme ich vedieť reflektovať aj medzi ľuďmi, pretože budú v budúcnosti kolegami pre našich žiakov. Ak správne uchopíme umelú inteligenciu, dotlačí nás k tomu byť ľudskejšími.
