Od kedy si spomínam, vždy som  túžila byť učiteľkou. Školu som milovala, všetko v škole ma zaujímalo, každý deň som mala nejaký krúžok alebo som pomáhala svojej pani učiteľke robiť nástenky, písať kroniku alebo upratovať kabinet. Ťahalo ma to k výtvarnej výchove, ale mojou láskou bola biológia, preto bolo logickým rozhodnutím štúdium na Trnavskej univerzite odbor biológia, výtvarná výchova. Začala som pracovať v mojom rodnom meste, na škole, kde som chodila ako žiačka a pracujem na nej dodnes. Moja veľká túžba sa naplnila a ja som bola učiteľka. S praxou prišli aj prvé sklamania. Prečo žiaci nechodia do školy tak radi ako ja? Prečo je pre nich učenia len nutné zlo a nuda? Prečo nie sú v škole šťastní? Čo je potrebné zmeniť? Rozmýšľala som nad tým často a najmä  odkedy začali moje vlastné deti chodiť do školy. Inšpiráciu som hľadala v inovatívnych a aktivizujúcich prístupoch vo vyučovaní, skúšam rôzne postupy, metódy a školenia. Zaujalo a inšpirovalo ma integrované tematické vyučovanie, možnosť spájať predmety do blokov, prepájať témy v rôznych predmetoch a približovať školu reálnemu životu. 

Ako optimistka verím, že školstvo už je na ceste k zmene, aj keď tá zmena ide zdola, od žiakov a ich učiteľov.