Učím v Strednej zdravotníckej škole v Rožňave slovenčinu a občianku. Učil som však slovenčinu aj deti maďarskej i rómskej národnosti, učil som na dedine i v meste, v základnej škole, učňovke. Po pätnástich rokoch omylov, úspechov, zázrakov a sklamaní som si uvedomil, že sa potrebujem nakopnúť, aby mi učenie znova dávalo zmysel. Som presvedčený, že učiteľ musí mať okrem vedomostí a pedagogických kompetencií aj charakter, empatiu a čo najpestrejšie skúsenosti zo života, z veľkého i malého sveta, ktorý na prvú nemá s učením nič spoločné. Mal by vedieť nastavovať pravidlá, držať sa ich a vysvetliť ich svojim študentom, a mal by ich vedieť v správnej chvíli aj porušiť, či prenastaviť, keď mu vnútorný kompas ukáže, že je na to správna chvíľa. Skrátka, mal by každý deň, v škole i mimo nej, v každej situácii ukazovať, že je prirodzená autorita, ktorá sebe ani nikomu inému nepotrebuje nič dokazovať. Ešte stále si myslím, že má zmysel sa o to snažiť.