Som najstaršie vnúča, som najstaršia sesternica a tak som už v rodine mohla skúšať byť s deťmi a pre deti. Moja cesta na Strednú pedagogickú školu nebola prekvapením asi pre nikoho. Rozhodla som sa pre odbor Vychovávateľstvo, lebo mi učaroval muzikál Neberte nám princeznú. V detskom domove som nikdy nepracovala, ale počas vysokoškolského štúdia v Banskej Bystrici som bola dobrovoľníčkou pre OZ Návrat. Moja prax sa začala krátkou prácou v skupine s autistickými deťmi a potom 2 ročným pôsobením v internátnej škole pre nedoslýchavých v Levoči. Mojim snom bolo stať sa psychologičkou, nakoniec som vyštudovala Učiteľstvo pre 1.stupeň ZŠ. Pochádzam zo Spiša, pracovala som na 3 rôznych ZŠ a vždy to boli triedy s rómskymi žiakmi. Stále som sa snažila o to, aby sa z nich vytvoril kolektív. Som na seba pyšná, že doteraz som každého môjho žiačika naučila čítať. A veľmi sa snažím, aby v knihách našli čaro a zamilovali si ich tak ako ja. Tak ako iní, aj ja som vyrastala v prostredí zameranom na výkon. V istom momente som však pochopila, že výkon má limity a hlavne, že vo svojej triede to musím skúsiť inak. A odvtedy čoraz uvedomelejšie pracujem na tom, aby sme sa mali v škole dobre. Prváčikov vítam veľkým srdiečkom a mojím najväčším prianím je, aby moji žiaci boli k sebe dobrí a vedeli si pomáhať. To naj čo sa v našej triede učíme, je byť ľuďmi. A s mojimi žiakmi rastiem aj ja. Učenie ma veľmi baví, snažím sa pre deti vymýšľať rôzne hry a pre mňa bol a vždy stále je najdôležitejší individuálny prístup. Tiež o sebe často hovorím, že pol vyučovania odučím na koberci. Trápi ma zhoršujúca sa situácia v spoločnosti a myslím si, že školstvo môže a aj by malo poskytnúť pomocnú ruku. Rozdielnosť môže byť obohacujúca a môže byť aj boľavá. Stretla som už obidve. Chcela by som sa o oboch dozvedieť viac. A chcela by som vo svojej práci zotrvať a robiť ju ešte lepšie ako doteraz.