Radoslav Plánička

Externý poslucháč

SZŠ Zaježová

Vždy som dobre vedel čo nechcem, ale boli aj obdobia keď som nevedel „ako ďalej“. A pri tom poslednom a najintenzívnejšom som si uvedomil, že sa mi dlhodobo nepáči koľko detí sa dnes v škole stále „učí“ to isté, tak veľa ako ja a tak málo podstatného pre život. Doterajšia cesta a mesačná púť cez Slovensko mi okrem iného priniesli uvedomenie, že chcem venovať čas a zručnosti fungovaniu školy, ktorá „učí normálne“ a rozvíja mladých ľudí čo najcelistvejsie. Aby „kód“, ktorý zanecháva dlhoročná návšteva škôl nebol neskôr podnet na terapie, ale viedol k zdravému vzťahu k sebe, ostatným a k spokojnému životu. A tak sa stalo, že som skončil, teda vlastne začal, v komunitnej zaježovskej škole ako (multifunkčný) asistent. A cítim, že toto je ešte len začiatok.

A čo som robil dovtedy? Našťastie čo som chcel, ale hlavne vždy som sa pri tom veľa učil. Kampane za menej odpadu, či presviedčanie poslancov v parlamente ma vytrénovali v manažmente a komunikácii.
V kuchyni, na zemiakovej farme a pri vedení programu Zelená škola, či Vzdelávacieho centra, som zažil, keď si v práci „nikým“ alebo „keď vedieš“ a aké sú obidve tieto role ťažké.
Vďaka spolutvorbe webov, databázy a prírodnému staviteľstvu, som zistil, že k spokojnému životu potrebujem pracovať hlavou aj rukami.
A hodiny (nielen) počúvania v mužských kruhoch ma naučili vnímať viac druhých, ale aj samého seba. To všetko bola a je pre mňa veľká ŠKOLA a tá sa neudiala písaním poznámok v lavici.

A keď už som taký detailný, nemôžem vynechať ani mojich najväčších učiteľov v živote – deti a ženy.

Aktívne vrcholy striedam občasným ničnerobením, čítaním, pokračujúc cvičením, meditovaním a končiac dobrým jedlom, vínom/pivom a priateľmi.
Po rokoch chodenia lesmi sa teraz neviem nabažiť výšin, slobody a drsnosti hôr. Radosť mi robí plávanie, beh, bežkovanie, lezenie, dobrá hudba, tanec, ale aj práca na záhrade, či dokončovanie svojho domu.