Začalo sa to príbehom môjho starého otca. Ako mladý dvadsaťročný chlapec sa dostal do koncentračného tábora v Nemecku. Prežil. Domov sa vrátil štyridsaťšesťkilový, tri mesiace po skončení vojny. Jeho rodina už neverila. Pozviechal sa, oženil sa a žil krásny plnohodnotný život. Zomrel vo veku 93 rokov. Vždy však, keď začal hovoriť o vojne, plakal…

Myslím, že práve o takýchto ľuďoch a ich osudoch by sme mali hovoriť. A preto som sa na to dala. Uvedomila som si, že práve mladí ľudia by prostredníctvom príbehov mohli začať spoznávať históriu, históriu svojej rodiny či mesta. Tak sa zrodil projekt Hrdinovia nášho mesta, o ktorých sa nehovorí.

Cieľom môjho projektu bolo prebudiť v štrnásť-pätnásťročných mladých ľuďoch záujem o spoločnú, a teda aj o ich históriu prostredníctvom spoznania príbehov ľudí, ktorí žijú v našom okolí.

Žiaci 9. C našej základnej školy sa prostredníctvom projektu Hrdinovia nášho mesta, o ktorých sa nehovorí zoznámili s osobnosťami, ktoré „na vlastnej koži“ prežili zásadné udalosti 20. storočia. Spoznali reálnych pamätníkov a ich skutočné životné príbehy. Žiaci ich potom spracovali, vyhodnotili historické udalosti a v záverečnej fáze aj sprostredkovali mladším spolužiakom prostredníctvom rovesníckeho učenia. Takto sa z nich v priebehu jedného školského roka stali amatérski novinári, historici, kriticky hodnotiaci mladí ľudia a učitelia zároveň.

To, čo zistili a sprostredkovali, bude slúžiť mladším žiakom ako štartovacia čiara pri ich projektoch a poznávaní regionálnej histórie formou oral history a kritického myslenia.

Záverečná prezentácia projektu – Hrdinovia nášho mesta, o ktorých sa nehovori